Prečo DES zamestnáva osoby so zdravotným postihnutím?

Jednou z vecí, ktoré si často kladieme, je otázka, či by sme mali zamestnávať osoby so zdravotným postihnutím. Menej často sa pýtame, čo získame, keď to robíme správne.

Z mojej skúsenosti zamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím neznamená iba plnenie zákonnej povinnosti, ale prináša aj vážnu zmenu kultúry. Učí nás jasnejšej komunikácii, väčšej trpezlivosti, presnejším dohodám, menšiemu predpokladaniu a väčšiemu overovaniu.

Pracovné prostredie sa stáva ľudskejším, nielen pre osoby so zdravotným postihnutím, ale pre všetkých zamestnancov. Organizácia prestáva byť miestom, kde sa iba vyrába, a stáva sa miestom, kde sa ľudia učia pracovať spolu, napriek rozdielom.

Keď hovoríme o zdravotnom postihnutí, najčastejšie myslíme na to, čo je viditeľné, pohyb pomocou pomôcok, zrakové alebo sluchové postihnutie. Sú to skutočnosti, ktoré ľahko rozpoznáme, ale existujú aj neviditeľné ťažkosti.

Niekedy je výzvou pomalšie spracovanie informácií. Niekedy je potrebné viac opakovaní, jasnejšie pokyny alebo viac času, aby bola úloha pochopená a vykonaná. Vo výrobe, kde sa meria tempo a výkon, sa tieto rozdiely môžu ľahko nesprávne interpretovať ako nedbanlivosť alebo nezáujem. Často ani samotná osoba nemá jasné uvedomenie, že ide o otázku kapacity, iba pocit, že potrebuje viac času, že je pre ňu niečo ťažšie ako pre ostatných alebo že je taká od detstva.

Preto inklúzia nezačína iba rampou pri vchode. Začína sa porozumením, trpezlivosťou a spôsobom, akým komunikujeme. Skutočná inklúzia nie je o tom, aby všetci robili to isté, ale o tom, aby každý dostal šancu pracovať najlepšie, ako dokáže.

Jedným z takýchto potvrdení je, keď sa osoba so zdravotným postihnutím odváži odísť do iného pracovného prostredia… a potom sa po mesiaci či dvoch vráti. Tento rok sme mali dva takéto prípady. Ten novší je mi obzvlášť blízky, pretože ide o osobu so sluchovým postihnutím, pracovitého, schopného a pracovne orientovaného človeka. Vrátil sa nie preto, že by „to tam nezvládol“, ale preto, že tu je prijatý a rozpoznaný.

Tu ľudia vedia, ako ho osloviť, pozerať sa mu pri rozhovore do tváre a že jemný dotyk na pleci vytvára emocionálny tón. Odtiene, ktoré si iní možno ani nevšimnú, pre nášho kolegu znamenajú bezpečie, teplo a spolupatričnosť.

Zamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím nie je aktom dobroty alebo ľútosti. Je to rozhodnutie budovať stabilnejšie, zrelšie a z dlhodobého hľadiska zdravšie pracovné prostredie.